Čo vlastne spôsobuje „thrill of driving“, teda intenzívny pocit vzrušenia a radosti z jazdy? Nová štúdia Castrolu ukazuje, že odpoveďou nemusí byť vysoká rýchlosť. Oveľa dôležitejšie sú sústredenie, pocit kontroly a stav, v ktorom sa vodič dokáže úplne ponoriť do jazdy.
Výskum Castrol EDGE „Thrill of Driving“ sledoval neurofyziologické reakcie účastníkov počas piatich rôznych jazdných skúseností. Testovaní mali vybavenie monitorujúce mozgovú aktivitu, pohyb očí, srdcovú činnosť aj reakcie pokožky. Výskum realizovala britská neurovedecká spoločnosť Brainbox na uzavretom okruhu PalmerSport v anglickom Bedfordshire.
Tri faktory, ktoré vytvárajú vzrušenie z jazdy
Podľa výsledkov štúdie vzniká skutočný „thrill“ kombináciou troch faktorov – viscerálneho, intelektuálneho a emocionálneho.
Viscerálna zložka predstavuje intenzívnu psychickú a fyzickú stimuláciu. Intelektuálna súvisí s tým, ako veľmi je vodič sústredený na samotnú úlohu. Emocionálna potom zachytáva rovnováhu medzi vzrušením a strachom.
Ak niektorý z týchto faktorov prekročí hranicu, ktorú konkrétny človek ešte dokáže zvládať, vzrušenie sa môže zmeniť na strach. Práve individuálna hranica je pritom u každého vodiča odlišná.
„Thrill nie je o rýchlosti, ale o sústredení. Dáta ukazujú skutočný pocit vzrušenia v momente, keď sa vodič úplne sústredí, čo možno pozorovať v mozgu, srdci aj očiach,“ vysvetľuje Dan Phillips, spoluzakladateľ a riaditeľ spoločnosti Brainbox.
Päť rôznych jazdných skúseností
Účastníci absolvovali päť testov, ktoré mali porovnať reakcie pri rôznych rýchlostiach, úrovniach fyzickej a mentálnej záťaže a množstve vonkajších podnetov.
Testovalo sa:
• pomalé terénne jazdenie s vozidlom Land Rover Defender,
• jazda na jednomiestnych motokárach na technickej trati,
• jazda s pretekárskym vozidlom McLaren Artura GT4,
• jazda s otvoreným pretekárskym vozidlom JPLM,
• jazda v JPLM na sedadle spolujazdca, pričom vozidlo ovládal profesionálny jazdec.
Najväčší pocit vzrušenia zaznamenali výskumníci pri jazde účastníkov s McLarenom Artura GT4. Práve v tomto prípade sa najvýraznejšie prejavili známky takzvaného „flow“ – stavu, keď je človek mimoriadne sústredený, plne zapojený a zároveň má pocit, že situáciu dokonale kontroluje.
Menej žmurkania, viac sústredenia
Výsledky sledovania očí sú pritom veľmi zaujímavé. Vodiči McLarenu počas prejazdu zákrutami udržiavali pohľad na ideálnej jazdnej stope dlhší čas. Výskumníci zaznamenali v priemere približne 70 fixácií na apex za minútu a iba 2,5 žmurknutia za minútu.
Pre porovnanie, v pokojovom stave človek zvyčajne žmurkne približne 15- až 20-krát za minútu.
Meranie EEG zároveň ukázalo zvýšenú aktivitu mozgových vĺn theta s frekvenciou 4 až 8 Hz, ktoré sú spájané s intenzívnym sústredením. Zároveň zostávala zachovaná aktivita alfa vĺn súvisiacich s pokojnou bdelosťou.
Rýchlosť sama o sebe nestačí
Jedným z najzaujímavejších záverov štúdie je, že vysoká rýchlosť automaticky neznamená väčší pôžitok z jazdy.
Potvrdila to napríklad jazda na motokárach. Napriek relatívne nízkym rýchlostiam ponúkala technická a náročná trať kombináciu fyzickej stimulácie, sústredenia a kontroly potrebnú na vznik intenzívneho pocitu vzrušenia.
Ešte výraznejší bol príklad terénnej jazdy, pri ktorej bola priemerná rýchlosť iba približne 8 km/h. Aj tá dokázala vyvolať výraznú kombináciu sledovaných reakcií.
Naopak, pri jazde v JPLM, keď vozidlo ovládal profesionálny jazdec, boli neurofyziologické reakcie síce výrazné, no dáta viac zodpovedali úzkosti než pozitívnemu vzrušeniu.
Keď sa vzrušenie zmení na strach
Rozdiel medzi týmito dvoma stavmi sa ukázal aj pri sledovaní mozgu a očí.
Počas jazdy McLarenom vodiči vykazovali znaky hlbokého sústredenia. Pri jazde na sedadle spolujazdca v JPLM sa však zvýšila aktivita beta vĺn spájaných so stresom a úzkosťou, zatiaľ čo aktivita theta a alfa klesla.
Výrazný rozdiel bol viditeľný aj pri sledovaní očí. Počas jazdy McLarenom účastníci žmurkali približne 2,5-krát za minútu. Pri rýchlej jazde JPLM s profesionálnym vodičom ich počet stúpol na 40 žmurknutí za minútu a pri prejazde zákrutami bolo zaznamenaných až 190 samostatných fixácií pohľadu.
Štúdia tak naznačuje, že intenzita zážitku ešte neznamená, že ide o príjemný zážitok. Rozhodujúce je, či vodič situáciu vníma ako zvládnuteľnú a má nad ňou kontrolu.
Ani vysoký tep automaticky neznamená vzrušenie
Podobne to platilo pri srdcovej frekvencii. Pri jazde s McLarenom sa priemerná srdcová frekvencia zvýšila približne o 43,8 úderu za minútu, zatiaľ čo pri terénnej jazde bol nárast približne 16 úderov.
Samotný zvýšený tep však podľa štúdie nestačí na odlíšenie vzrušenia od strachu. Dôležitá je aj variabilita srdcovej frekvencie (HRV). Pri vzrušení bola pozorovaná nižšia, ale stále premenlivá HRV, zatiaľ čo pri strachu klesala na veľmi nízke hodnoty.
Thrill teda nemusí znamenať superauto
Castrol štúdiu realizoval v rámci svojho prístupu „data engineered“, ktorý využíva dáta pri vývoji produktov, vrátane motorového oleja Castrol EDGE.
„Nepotrebujete superauto, aby ste zažili vzrušenie z jazdy. Takmer rovnaký pocit ponorenia do jazdy môžete zažiť aj na motokárovej trati alebo počas jazdy po obľúbenej ceste,“ uvádza Vincent Panel, Head of Product & Communications pre Európu v spoločnosti Castrol.
Výsledky však treba vnímať v kontexte podmienok, v ktorých výskum prebiehal. Všetky testy sa uskutočnili na uzavretých tratiach a v špeciálnych zariadeniach pod profesionálnym dohľadom. Štúdia preto nemá byť návodom ani povzbudením k rýchlej či športovej jazde na verejných komunikáciách.
Z pohľadu motoristov je však jej hlavný záver pomerne zaujímavý: najväčší pôžitok z jazdy nemusí prinášať maximálna rýchlosť, ale moment, keď vodič dokonale spojí sústredenie, kontrolu a emócie.
