Rôzne merania, telemetria a vyhodnocovanie údajov sú súčasťou testovania áut dlhé roky. Mercedes už v 50-tych rokoch používal senzory a zariadenie, pomocou ktorých vyhodnocoval správanie vozidla, napríklad jeho tlmičov. Problémom bolo, že tieto zariadenia boli veľké, ťažké a krehké.

Keď ich Mercedes pred testovacou jazdou umiestnil do vozidla, tak svojou váhou ovplyvnili jazdné vlastnosti a meranie na náročnej trati, ktorá posádke "vytriasla kosti", bolo prakticky nemožné. Inžinieri nemeckej automobilky preto prišli s riešením, ktoré si v článku pripomenulo Mercedes-Benz Museum.

Riešením bolo upravený model Mercedes 300, nazývaný aj meracie auto. Poháňal ho trojlitrový radový šesťvalec so vstrekovaním paliva, ktorý produkoval výkon 118 kW. Maximálna rýchlosť upraveného vozidla bola len 120 km/h, štandardne dosahoval tento model s automatickou prevodovkou maximálnu rýchlosť 165 km/h.

Jedinečný kus sa pri pohľade spredu nelíšil od tradičného Mercedesu 300, prezývaného Adenauer po prvom nemeckom kancelárovi. Kompletne prepracovaná bola zadná časť, ktorá dostala tvar kombi a veľké presklené plochy. Podstatným prvkom bol kábel, trčiaci zo strechy.

Kábel mal až 30 metrov a bol pripojený k testovanéhmu autu vpredu. Meracie auto takýmto spôsobom zbieralo dáta počas jazdy a ukladalo ich na magnetickú pásku, aby boli následne vyhodnotené v pokoji v laboratóriu. Zatiaľ čo testované auto zdolávalo náročnú trať s nerovnosťami, tak meracie auto prechádzalo v pokoji inou stopu vo vzdialenosti nie väčšej ako 30 m.

Inžinieri si v meracom aute príliš komfortu neužili. Mali málo miesta pre hlavy a v aute boli len dve sedačky s jednoduchým operadlom zo záhradných stoličiek z tkaného ratanu. Mercedes postavil len jedno takéto meracie auto. Malo však aj registračné značky (EČV) a mohlo jazdiť v premávke. Na meranie bolo používané od roku 1960 do roku 1970. V súčasnosti stojí v múzeu a káblom je pripojené k Mercedesu 220 S (W 111), ktorý v tomto prípade predstavuje testované auto.