Sobota 9. mája patrila na Považí vôni benzínu, chrómovým detailom a dobrej nálade. Hoci som mal na výber z viacerých podujatí, napokon zvíťazila akcia agilného klubu Veterán klub Manín. Okolie Považskej Bystrice totiž nepoznám až tak dobre, a tak bola spanilá jazda ideálnou príležitosťou spojiť výlet s automobilovou atmosférou.
Ráno sa na štarte zišlo úctyhodných 79 automobilov a 26 motocyklov. Medzi autami nechýbali veterány ani modernejšie kúsky, no najväčšiu pozornosť si tentoraz ukradli práve motorky. Považská Bystrica má bohatú motocyklovú históriu a bolo to cítiť aj na upravených Babetách, ktoré dorazili na podujatie. Niektoré mali upravené hlavy valcov „veľké ako bedle“, iné zas vymenené valce či originálne ladené výfuky pripomínajúce saxofóny. Na trati potom doslova lietali ako stíhačky F-16. Jednoducho – nech sa mladosť vyblázni.
Trasa viedla od reštaurácie Hošták po ľavej strane Váhu smerom do Trenčianskych Teplíc. Počas jázd mám rád jedno špecifické miesto – železničné priecestia. Fotografie kolóny áut prechádzajúcej cez koľaje majú svoje čaro. V Trenčianskych Tepliciach kedysi premávala legendárna električka a myslel som si, že už dávno patrí minulosti. Keď som sa teda postavil na koľaje, zrazu sa ozvalo hlasné trúbenie. Električka sa rútila priamo ku mne! Našťastie všetko dobre dopadlo a ja som si uvedomil, že jedna z historických atrakcií regiónu stále funguje.
Kolóna následne zaparkovala pred kúpeľným hotelom Krym. Mnohí si pri pohľade na ikonickú budovu zaspomínali na časy, keď sa na jeho kruhovom parkete pretancovali celé noci. Atmosféra mala svoje čaro a bolo vidieť, že podobné podujatia nie sú len o autách, ale aj o spomienkach a stretnutiach ľudí s rovnakou vášňou.
Po krátkej prestávke nasledovala druhá etapa. Trasa pokračovala po pravej strane Váhu smerom na Lednicu. Dlhá kolóna veteránov sa elegantne vlnila medzi dedinkami a miestni obyvatelia nadšene mávali popri ceste. Slnko svietilo, motory si spokojne pradli a nálada bola výborná.
Krátka zastávka prišla v Lednici, kde sa nad obcou týči známa zrúcanina hradu. Tá je prístupná verejnosti a obec sa ju postupne snaží obnovovať. Tentoraz však na výstup nebol časový priestor, a tak pokračovalo putovanie ďalej.
Nasledovali krásne zákruty okolo Nosickej priehrady a po približne 95 kilometroch sme dorazili do cieľa. Tam už na účastníkov čakal výborný guláš a zaslúžený oddych po vydarenom dni.
Podujatie ukázalo, že veteránske jazdy nie sú len o technike, ale najmä o ľuďoch, zážitkoch a atmosfére, ktorá sa dnes už len ťažko hľadá. Veterán klub Manín si za organizáciu zaslúži veľké poďakovanie – akcia sa naozaj vydarila.
Marián Bazala
