Aj tento rok som mal tú česť preháňať môj Triumph TR3A ako predjazdec pred najlepšími európskymi jazdcami, ktorí štartovali v rámci najkvalitnejšej českej rally – slávnej Barumky.
Najviac ma potešilo, že som pobláznil niektorých Slovákov, a pridali sa ku mne. A dobre spravili – nebanujú doteraz. Michal Halák na Alfe Romeo GTA Junior dokonca obsadil 3. miesto v povojnovej triede, Peter Kočiš na Triumphe bol druhý a vyhral Jan Čižek na Jaguare. Ani Juraj Schwarz nesklamal – štvrté miesto! Jurko na tie roky lietal po trati ako odtrhnutý z reťaze.
V skupine predvojnových vozidiel do roku 1939 vyhral Jaromír Vopršal na Lagonde, druhý bol nestor českých okruhov Miro Krejsa na Wolseley a tretí skončil Jozef Koller s Aero 66. Môj kamarát Ivan Uher ml. na Triumphe Gloria bol piaty. Peter Kočiš si dokonca siahol aj na celkové pódium – tretie miesto za Čižkom a Vopršalom.
Keby sa Peter viac venoval údržbe svojho “drahokamu“, možno by bol víťaz – a hlavne by mu po prejazde cieľom neodpadlo predné koleso!
Na rýchlostnej skúške, ktorá viedla po mestskom okruhu, sme absolvovali dve jazdy – každá mala 6 okruhov. Okolo trate sa tiesnilo 10 000 divákov, ktorí vytvorili atmosféru ako na hokeji. Povzbudzovali, pískali, trúbili, kričali: „Vole, jeď!“ – tak sme teda "jeli" ostošesť.
V druhej jazde sa sformovala skupinka Ivan Uher, Juro Schwarz a moja maličkosť. A vtedy nám začalo riadne "zašibávať". Predbiehali sme sa, jazdili sotva 20 centimetrov od seba. Ja som mal jednu fintu – v jednom spomaľovači, kde sa skákalo, chalani brzdili, ja nie. Tam som ich dal oboch naraz – a nie raz! To bola paráda.
Ale vlastne – načo som tam bol? Na fotenie! Ako som to vyriešil? Na TR3 sa dá odmontovať predné okno na štyri skrutky, tak šup s ním dole a hneď som mal 360-stupňový výhľad. Na miesto spolujazdca sa odvážil sadnúť Mirko Korušiak s foťákom v ruke. Ja som mu len kričal: „Daj taký čas, zoomuj, foť toho – teraz hentého!“ Bol to adrenalín – hlavne v zákrutách, kde som na Mira veru ohľad nebral. Našťastie nevypadol, aj keď sa mu raz otvorili dvere. Po ceste domov lamentoval, že je celý dobúchaný a má svalovicu na rukách od foťáku. Ja som mal svalovicu na krku – vietor mi celý čas tlačil hlavu dozadu.
Hurá, prežili sme to a už teraz kujeme plány, ako budeme fotiť o rok. Najviac ma v sobotu potešil telefonát od Juraja. Citujem: „Ty cipe, to bola akcia! Adrenalín mám ešte teraz v krvi. Chodím na akcie už 30 rokov, ale takúto perfektnú, adrenalínovú som ešte nezažil. Ďakujem ti, ty dilino bláznivý.“
Bodka. A rozprávky je koniec.
