Na niektoré preteky sa tešíš celý rok, a potom počítaš, koľko "kolečiek" bude ešte trvať ničenie tvojho miláčika. Celý rok ho hladkáš a hýčkaš drahými olejmi. V garáži stojí na umastenom perzskom koberci a teraz ho nútiš skákať cez spomaľovače, na mačacích hlavách nespomalíš, ale ešte pridáš, aby si predbehol súperov, cez koľajnice nejdeš, letíš, a k tomu pár ostrých retardérov, obrubník sem, obrubník tam.

Pri prelete do posledného kola prosíš autíčko: "Ešte vydrž, už nikdy viacej sem nepôjdeme." Ale potom príde cieľová vlajka, okolo krku ti dajú zlatý veniec a ty zas počítaš: Ešte sa vyspím 365 nocí a zas mi bude šibať! Áno, všetkým ľuďom na svete šibe, niekomu viacej, niekomu menej, ale nám, veteránistom, asi najviac.

Keď si dáme helmy na makovice, adrenalín sa nám spení a kamarát, jazdiaci pred nami, sa mení na úhlavného nepriateľa. Aj jeho musím predbehnúť, aby sme sa mali v depe nad kým vyťahovať. Skrátka, prežil som ďalší úžasný ročník Bugatti Grand Prix 2023.

PS: Vďaka, Ivan, že sme sa nedorazili!!!